Vždy som mala pocit, že mi k dokonalosti niečo chýba. Aj keď som najprv nemala predstavu o tom, čo by to mohlo byť, vedela som, že je to niečo na mojom výraze, čo ma takto skutočne deprimuje a čo mám pocit, že je s tým niečo neúplné. Áno, vždy som bola posadnutá https://slovnik.azet.sk/synonyma/%3Fq%3Dposadnut%25C3%25BD dokonalosťou. Ale to ešte neznamená, že je na tom niečo zlé. Bola som perfekcionistka odmalička, takže si nemyslím, že existuje niečo, čo by pre mňa malo byť zlé. No napriek tomu si myslím, že mi niečo chýba. A je to nejaká drobnosť, nad ktorou som sa nikdy nezamýšľala.
Keď som na to prišla, na malú chvíľu som nechápala, čo sa vlastne so mnou deje, že mi vadí naozaj taká hlúposť. Proste mi prekážalo, že som nemala strieborné náušnice. Mala som všetko, retiazku, prsteň, len toto nie a moje uši boli jednoducho úplne prázdne, úplne nezaujímavé. A keďže som chcela niečo dôležité, bolo mi jasné, že toto je niečo, čo je pre nás dôležité. Pre mňa je každá maličkosť veľmi dôležitá a práve preto si myslím, že by som si ich mala hneď zohnať. A možno, že ani nie jedny. To si ešte musím poriadne premyslieť.
Ja viem, že to vyznie, ako keby som bola veľmi divná a veľmi zakomplexovaná alebo by som potrebovala niečo viac, ako keby som bola veľmi nadradená či namyslená, no naozaj mi musíte veriť, že som len taká hlúpa perfekcionistka, na ktorej z nejakého dôvodu vidieť každú hlúposť. Aj tak si myslím, že nech sa deje čokoľvek, verím tomu, že chcem byť zladená do všetkých farieb, ktoré sú okolo seba. Chcem si myslieť, že dokážem byť dokonalá a dokážem byť naozaj kompletná. A musím uznať, že aj keď ide o čokoľvek, potrebujem to mať všetko poriadne nachystané a poriadne skombinované. Je jasné, že som posadnutá, ale neprekáža mi to. Veď predsa len, nejde o nič príliš závažné, no nie? Takže čo už ďalej? Je jasné, že sa asi nikdy nezmením.