Načo sme v tomto unáhlenom a zrýchlenom živote zabudli? Na zábavu predsa.
Zabávať sme sa zabudli. Zažívať chvíle s našimi najbližšími, smiať sa s nim, tráviť s nimi čas a byť s nimi šťastní. Zabudli sme si tieto chvíle plné zábavy vychutnávať, vcítiť sa do nich a tak prichádzame o to, aby sa tieto zážitky uložili na vždy do našich sŕdc. Po krátkej dobe na ne zabúdame, stratia sa, zmiznú a už viac sa nevrátia späť. A, je to len naša chyba, pretože ich správne neprežijeme. Nevieme sa vložiť do okamihu a prežiť ho celým svojim srdcom, a to len preto že nevieme „vypnúť“. Zastav sa, prosím. Zostaň stáť. Všetko zahoď. Vyprázdni svoju myseľ a preži tento okamih so mnou. Len ja, ty a zábava.
Pred pár minútami som si slovo „zábava“ napísala do prehliadača googlu. A čo mi našlo? Opýtala by som sa, čo mi našlo prvé, ale to sa nedá, pretože mi nenašlo nič iné ako bary v mojom okolí… Toto je vážne zábava? Kde sú tie časy, keď pre nás zábava bola niečo viac, ako len miesta plné cigaretového dymu. Kam sme sa to dostali? Naozaj sa zabávame takto? V bare, kde každý na každého zíza…. Nahradili sme noci, kedy sme sa pozerali na hviezdy a spievali si pri ohni naše obľúbené piesne týmto. Je to naozaj do plaču. Ako môžeme toto nazvať zábavou?
Zábava a všetka pravá radosť sa z tohto sveta pomaly, ale isto vytráca. Áno, nie sme si toho vedomí, pretože sme zaslepení klamstvom. Zaslepilo nás to až na toľko, že sme zabudli, čo je to zabávať sa, aký je to pocit. Ľutujem nás, že sme takto zatratili radosť zo života a o to viac ešte našich potomkov, preto že sme ich ukrátili o tento úžasný a nezabudnuteľný pocit.
Nikdy nie je na nič neskoro. Preto, by sme sa mali zamyslieť nad sebou a ukázať, že tu zábava ešte stále je, že ju cítime, že ju milujeme a, že ju chceme cítiť opäť v našich srdciach tak, ako kedysi a ešte viac. Prijmime ju teda späť do našich životov a ukážme, že sa vieme zabávať.